Plánovanú trasu na Východ sme museli nečakane zrušiť a tak som sa mohol pridať k chalanom na Trojkráľový výstup, ktorý sa tradične chodí na Veľký Rozsutec v Malej Fatre. Ráno ma chalani prekvapili svojou rýchlosťou, akou sa k nám dopravili. Aj napriek tomu, že Braňa nezobudili dva budíky a Jožko bol po nočnej a tak prepočítaval. V Žiline som doplnil posledné miesto v aute a vyrazili sme do Štefanovej. Po zaparkovaní na parkovisku odkiaľ sa zvyčajne vyráža, sme zistili, že spoločnosť nám bude robiť asi polka Púchova. Ako už býva zvykom posledné predprípravy sa nezaobišli bez ploskačky na kolovačku, čo nás príjemne povzbudilo do nášho cieľa krásne osvieteného ranným slnkom.
Po dohode, ktorou trasou pôjdeme chalani zapli svoje meracie prístroje, aby sme vedeli, koľko sa už trápime. Výstup sme začali po žltej trasou na Sedlo Podžiar, z ktorého sme zišli k dreveničke prechádzajúc cez lávku s napojením na modrú cez Horné Diery smerom na Sedlo Medzirozsutce. Zvyčajne v tomto čase bývajú lávky a rebríky zamrznuté, čo sťažuje ich prechod, ale vzhľadom na mimoriadne teplé počasie sme mali šťastie a prechod bol ako cez preliezky v materskej škôlke.
Pod Tanečnicou sme si dali ďalší povzbudzovák a niektorí aj čo to „ždžobli“.
Na Sedle Medzirozsutce prišla menšia zmena plánu od nášho šéfka: „Že šak máme dobrý čas, poďme ho aj na malý, je na skok, len 15 min.“
Od sedla bolo cítiť závan jari a výstup bol poriadne teplý. Pod najstrmším úsekom pri rozmýšľaní, kde človek dá nohu na stúpačku, nám to „premýšľanie“ spríjemňovala ľadová spŕška vody.
Po spŕške sme už zakrátko vystúpili na vrchol Malého Rozsutca (1344 m.n.m.), kde sme sa kochali výhľadom na zahaľujúci sa zamrznutý Veľký Rozsutec.
Vrchol sme dosiahli 4 z 5. Jeden sa necítil na spŕšku 🙂
Cesta späť po sedlo smerom na Veľký Rozsutec bola už brnkačka a rýchlo sme začali stúpať na jednu z najkrajších hôr na SVK.
Relatívne rýchly výstup odmeňovali len krátke zastavenia na vydýchanie s neskutočnými výhľadmi, ktoré až brali dych.
Vrchol postupne zalialo mlieko a tak vidina pekného počasia bola otázna. Pri odbočke na sedlo Medziholie chalani nahodili mačky a vybrali sme sa k vrcholu vzdialenému 50 m, kde sme vnímali celkom slušnú plnku.
Zdolanie každej hory je krásnym pocitom, ktorý doprevádza aj podanie rúk a kochanie sa nádherným výhľadom, ak máte šťastie na počasie. Náš výhľad sa menil z minúty na minútu vzhľadom na medzery v tečúcej hmle, čo zachytáva aj spoločná vrcholová foto (1609 m.n.m.).
Z vrcholu po červenej na sedlo Medziholie sme v pohode zošli najstrmší úsek a po ňom sa obloha otvorila, a naskytli sa nám úžasné pohľady na dolinu a ešte čiastočne zatiahnutú Malú Fatru.
Cestou k autu po zelenej sme sa doslova „teleportovali“ vďaka vidine rýchleho návratu domov za teplým obedom a kávou.
Výstup na Veľký Rozsutec z úst pravidelných účastníkov nie vždy býva úspešný, no nám sa to na prvý krát poradilo čo je pre nás povzbudením pre ďalšie ročníky
Jaro
