Ako každý iný príbeh, aj tento má svoj obvyklý začiatok. A keďže ho píšem ja, nie je to: „kde bolo, tam bolo“, ale častá fráza: Zase meškám!!! S myšlienkami na to, ako na mňa budú všetci krivo pozerať, stúpam pomaly od zastávky ku Štefanovi. Na poslednú chvíľku však situáciu zachránil Jarko, ktorý prišiel chvíľku predo mnou a tak som to nejako samo vyriešilo. Ostal som prekvapený, koľko ľudí sa tu zišlo, už to začína byť pekná tlupa.
Pri stúpaní po asfaltke treba chalanov trošku krotiť, aby sme sa neroztrhali hneď za Prosným, a tak chodíme periodicky sa zvyšujúce tempo až do momentu kým sa niekto neodtrhne, vtedy spomalíme a po spojení sa balíku sa zase začína zrýchľovať. Toto sa zopakuje tak 4x, potom sa už dostaneme na odbočku smerom na sedlo Adamkov. Tu mávame každoročnú cik-pauzu, no úradujúci Majster Európy Jožko Štefánik sa stým nejako nechce zmieriť (však majstrovstvá sveta 2022 sa blížia) a tak tento rok pokračujeme rovno hore.
Tempo je však pohodové a tak si stúpanie po rozbitej asfaltke spríjemňujeme kecaním o všetkom, čo nám príde na um. Míňame zjazdovku a už sa pomaly vynára z lesa aj drevený altánok, ktorý jasne označuje sedlo Adamkov. Tu nás čakajú ďalší dvaja členovia výpravy, ktorý išli radšej skôr. Počkáme ešte Joja, ktorý sa na tomto výjazde asi stane zberačom mŕtvol, a keď už dorazí, je to jasný signál, že môžeme ísť ďalej.
Čaká nás ešte stúpanie na hrebeň, samozrejme je badateľné že lesníci ani v týchto končinách nezaháľajú a tak sa asi ako každý rok musíme popasovať s rozbitou cestou, kde to miestami vyžaduje istú dávku techniky. So slovami klasika „V blate stratiť nemôžeš“ sa doňho vrhá prvý člen výpravy a my ho len nasledujeme. Viem že tu platí „Zastav a neprežiješ“ a tak sa snažím nespomaľovať a držať si aspoň nejaké tempo, lebo inak to nevyjdem. Čoskoro sme na hrebeni, kde už je cesta lepšia a vydávame sa smerom na Stratenec – 3 kríže. Posledné stúpanie pred vrcholom je trochu kamenisté, tak sa doňho rozbieham a prechádzam ho radšej v rýchlosti, keďže viem, že pomaly by to bolo utrpenie.
Konečne hore. Počasie nám praje, obloha je jasná a výhľady sú pekné. Zapálime sviečku a ideme na Portáš. Hrtánek tu začne spomínať, že som sa tu zrovna minule vykotil ako korytnačka pri jazde na zadnom, a ohromne sa pri tom zabáva a poskakujem na bicykli. Nečakal však, že kolega mu to vráti so slovami „ty tu moc nehopkaj, lebo si zase ublížiš ako minule“. Narážal pri tom na fakt, že Martin nevie chodiť a minulý rok si tu pri zosadaní z bicykla na vrchole vytkol členok (čo mu patrične celý rok pripomínam) 🙂 🙂
A tak v dobrej nálade pokračujeme naspäť po hrebeni. Malý Javorník si radšej vyjdem rýchlejšie, v obavách že pomaly by som tam tak akurát prevody polámal a zjazdujeme dolu. Prejdeme cez spadnutý strom a ideme ďalej za vytúženým cieľom. V poslednom stúpaní mi už začína vyschýnať v hrdle, a tak po dojazde na Portáš pri otázke či chcem aj ja pivko, neváham ani na sekundu.
Tu sa stretávame aj s Ivkou ktorá bola venčiť župného psíka Elwisa (Presleyho) a po veľmi chutnom osviežení sa púšťame dole do doliny. Časť partie sa už na vrchole odpojila a zamierila smerom cez Kohútku do Dohnian. My si to „štrádujeme“ dole trošku rozbitou cestou a konečne sa to dá celé zísť bez toho, že by som sa tri krát prežehnal alebo zosadol a kúsok pretlačil (narážam na to koryto, ktoré je skoro vždy plné bahna a po pravej strane to bolo rok od roka čoraz viacej o držku). Keď už prechádzame Stolečným, začína nám byť jasné čo sa chystá. Prídeme na asfalt a už vidíme ako sa Štefan prediera na špicu a začína sa naháňačka. V maximálnych otáčkach ledva visíme v háku a snažíme sa už len uvisieť. Ako Jarko skonštatoval, zase sme skončili rozvešaní po stromoch, a tak ešte chvíľku lapáme po dychu a prepočítavame.
U Štefana ešte chvíľku pokecáme, dohodneme aktivity na najbližšie dni a pomaly sa lúčime. Každý sa už vyberie po svojom, a mňa ako vždy čaká zas ten nechválne známy Jaseničák, ktorý je z roka na rok vyšší a vyšší.
Michal