Nebol si? Nemohol si? Nechcel si – odradilo Ťa počasie? Zvažoval si? Okrem tých prvých troch možností som bola na tom podobne. Hm, Baranec? Ale veď prečo nie, to dám ľavou zadnou. Ale v prípadnom mraze, ľade, blate, hm, či na Veľký piatok?
Po výdatných raňajkách sme sa vydali na výstup. Asi v polke výstupu (Holý vrch 1715 m.n.m.), kedy sa už začal objavovať čerstvo napadaný sneh, sme si spravili prestávku. Náš hlavný vodca Štefan už tradične narazil súdok piva a potužili sme sa na cestu. Kto ešte nemal štucne, tak si ich natiahol a vydali sme sa k zahmlenému vrcholu – Barancu. Ja ako skalný amatér som si radšej dala mačky z nemenovaného obchodu v PB za 5 eur, ktoré našli svoje uplatnenie.
Vyrážame ďalej. Trasa už v kosodrevine po príjemne stúpajúcom hrebeni výrazne opeknie a tak sa chvíľami naskytne pohľad aj na tých pred nami, aj na samotný vrchol. Tento krásny pocit zrazu prepadol poriadny „jarný vánok“, ktorý nám „spríjemňoval“ cestu až na vrchol. V mliečnej hmle a už v slimačom tempe sme dorazili do cieľa (2184 m.n.m.). Tam nás na moje prekvapenie s úsmevom na tvári čakal Štefan, ktorý vyniesol druhý súdok piva. Šľahačku z tekutého chleba odfukovalo všetkými smermi, ale ten pocit radosti zo zdolaného vrcholu bol na nezaplatenie. Ako hrdí turisti sme si zdokumentovali našu námahu a niektorí si rýchlo prezliekli mokré oblečenie, iní dúfali, že neprechladnú.
Po pár minútach sme sa vydali na cestu späť. Posilneným nám to šlo dole skoro samo. Opäť sme sa zastavili na Holom vrchu, kde sme vyprázdnili „odložené zásoby“ a zvyšok batohu, čo malo na niektorých aj svoj vplyv. Nakoniec sme sa všetci úspešne, niektorí aj s pomocou druhých, vrátili na chatu Kožiar, kde sme si pozdieľali naše zážitky a dali niečo dobré pod zub.
Mária a Jardo