Ako minulý rok, tak aj teraz sme sa rozhodli jazdiť 24-hodinové preteky. Chalanom sa podarilo ukecať Jožka Štefánika, a tak sme už dopredu vedeli, že to bude celkom v pohode, a viac menej len taká skúška pred ME 24 – hod. v Belej. Veď koniec koncov sme zvyšku štartového poľa naložili prvé kolo už po dvoch hodinách, a skončili sme s osem kolovým náskokom bez nejakej väčšej naháňačky. Ale poďme pekne po poriadku: Pre mňa sa všetko začína dva týždne pred pretekom, kedy sa od Jarka dozvedám, že by som sa mal pozrieť na prihlásených do Kuchyne, či tam náhodou nie som. S hrôzou zisťujem, že som, ale našťastie všetky plány na ten víkend sa rušia, a tak môžem ísť s chalanmi, čo mi robí aj radosť. Veď predsa kto by nechcel ísť so skvelou partiou, popiť pivko, pogrilovať, a k tomu aj čo to vyhrať.
Ďalší problém však príde týždeň pred štartom, na Svätojurskom maratóne, kde zisťujem, že tam nemáme čím ísť. Naše auto potrebuje môj tato na preteky, Jožkova mazda je pre troch dosť malá a tak začínam pozerať vlaky. Nevyzerá to ružovo, ale nakoniec Jozef vybaví klubové auto a máme po probléme. Takže ho v piatok idem vyzdvihnúť a v sobotu ráno o siedmej štartujem. Na strechu oktávky som už dal nejeden horák, a tak si vravím, že už ma nič nemôže zaskočiť. No hneď pri nakladaní Braňa som zistil, že som zabudol na zadný tlmič, ktorý žiadne z našich deciek nejazdí. Našťastie to tam nejako za pomoci 17-tky kľúča nahodíme a ideme pre Jozefa (len pre info, je to jeho prvá 24-ka). Keď Braňo vidí tie jeho dva batôžky pred chalupou, skoro umiera od smiechu a pýta sa ho, či ide na maratón. K tomu ešte naložíme plnú chladničku piva, takže z tohto hľadiska sme zabezpečení. Cesta ubieha celkom rýchlo a o pol jedenástej sme na mieste, kde nás čaká Peter s Romanom a už aj s rozloženým stanom. Niektorí okoloidúci obzerajú záhradku na aute a divia sa, ako sa tam tých 7 bikov zmestí. Ideme si prejsť trať, najskôr nás Brňo vezme do protismeru, potom sa však spamätáme a ideme už po smere. Po príjazde do depa konštatujeme, že kolo bude pod 15 min a pomaly sa chystám na štart. Trošku na drzáka sa pretlačím cez sólistov dopredu a čakám na výstrel. Na štarte ešte pozdravím Katku Krajňákovú, rodáčku zo Stupného pri Považskej a ako sa po čase ukázalo aj majsterku v kategórií sólo ženy. Klobúk dolu. Vyrážam na trať, predjazdcom má byť nejaký organizátor na elektrobiku, a tak sa moc dopredu netlačím, veď načo sa budem vetrať, môj čas ešte príde.
Samozrejme v najprudšom stúpaní dôjde elektrika a tak zvyšok kola pokračujeme len tak sami. Asi dva kiláky pred cieľom si to traja borci na špici rozmyslia a nastúpia. Ja sa pohybujem tak na 10. fleku, takže kým to zaregistrujem majú už 20 metrov od čela odlep. No nič, ide sa sťahovať, založím na asfalte a po kiláku ich mám. Do cieľa prichádzame spoločne a konečne ideme do prvého ostrého kola. Ide sa naplno!! V prvom stúpaní trhám zvyšok skupinky a až do konca mojej šichty nikoho nevidím. Pri dojazde máme viac ako minútu náskok. Na trať sa vydáva Braňo a potom to zaklincuje Jozef. Mám taký pocit, že po tomto predstavení to už konkurencia vzdala a ideme si vlastný závod. Ešte že je tu Peťo, ktorý na 26“ bicykli jazdí také časy, ako najlepší od konkurencie.
A tak to celé prebieha v pohodovom tempe, tu pivko, tam rezník a fajn nálada. Pod heslom „strojný inžinýr je nejlepší inžinýr“ rozoberiem Faktorovi montážny stojan a spolu s Braňom to spojíme s mojím a tešíme sa, že si máme kam vešať bicykle.
Večer volám kadetom, ako dopadli na Jevíčku, a pomaly sa trať ponára do tmy. Zapíname svetlá a začíname točiť šichty po dvoch kolách, lebo predsa len 45 min medzi dojazdom a štartom je málo. Mňa zmáha únava z predošlých dní, a tak vidím prvý nedostatok do ME v Belej. Poriadne sa vyspať!! Lebo tam už nám to nikto zadarmo nedá. Noc sa vlečie, pred každou jazdou stojím vyklepaný na štarte a zahrievam sa pomaly ako diesel. Časy sa spomalili, ide sa opatrnejšie a veľkú časť trate jazdím po pamäti. A vidím ďalšiu chybu: Nezabudnúť si čelovku!! Našťastie už je tu ráno a s ním 6 kolový náskok.
Už to nejako dotočíme. Pomaly sa chystám na moje posledné dvojkolo, potom predávam štafetu Braňovi o posledné ostalo Jožkovi. Už sa ide len na pohodu, keď tu zrazu zistíme, že do magických 500 km nám bude chýbať ešte kolo. Tu nastupuje „manageris“ Peter a informáciu posúva Jozefovi. Toho netreba 2-krát presviedčať, a tak sa stávame jediným tímom, ktorý pokoril túto hranicu. Pobalíme sa, počkáme na vyhodnotenie, kde ideme dva krát, pretože sme vyhrali kategóriu aj celkovo (Pričom Terry správne poznamenal, že to tam vyzeralo ako v PB na EMHÁDEČKE, pretože 1., 2. aj 3. sú z nášho regiónu)
Sadáme do auta a valíme domov. Miestami pri šoférovaní trochu mrkám, zabijem nejakých mravcov čo po mne lozia a občas sa modlím, aby nás šéfová nezabila, že sme tam nasťahovali celé mravenisko. Ani sa nenazdám a som doma. Dám kávu a bežím do postele dospať zameškané 😀
Michal