Tatry 2017

Home / Nezaradené / Tatry 2017

Keďže sa nikto iný nechcel obetovať, ostalo napísať tento článok na mne. Do Tatier som šiel tento rok prvý krát, bo vždy mi do toho niečo vbehlo. Ešte v piatok som pobehal po obchodoch, doplnil nejakú tú výstroj na turistiku, ktorej mám celkom málo, a o štvrtej som sa začal baliť. Tu som využil skúsenosti z 24-hodinových pretekov, kde nám vždy Peťo F. predvedie, že keď už si myslíte, že máte auto/batoh plný, ešte sa doňho zmestí raz toľko.

 

Akurát keď zapnem posledný zips, ozve sa zatrúbenie a pred domom už čaká Aďa, ktorá má vezie do Tatranskej Štrby. Ide s nami aj Dušo (nie ten detektív, ale Jarkove dvojča) a Laco, ktorého vezieme na Kubínku do servisu. Veľkou výhodou bolo, že som dopredu vedel, že s nami nejde Jaro ale Dušo, takže som predišiel klasickým trapasom a nepomýlil som si ich hneď pri uvítaní. Po výjazde na diaľnicu sú chalani kúsok za nami, ale už teraz je jasné, že budú na mieste skôr, pretože sme mali pred sebou hodinovú zachádzku na Oravu. Samozrejme sme sa stratili už pri vjazde do Štrby, a keďže zrovna padol čerstvý sneh, tak sme sa aj trochu pošmýkali. Našťastie sme sa našli a pri vchode do bytu nás vítal Jarko, ako ináč už v dobrej nálade. Na byte sme už skoro všetci, Štefan, Peťo, Brňo, Jarko, Dušo, Palino, Aďka a traja Páni horolezci. Čakáme ešte na Miloša, ktorý príde vlakom a partia je kompletná. Pozrieme ešte predpoveď na ráno, cez noc hlásia len 5 cm snehu, takže paráda. Začína sa klasické rozprávanie príbehov, skúseností a vlastne všetkého, čo vtedy komu príde na um. Večer to zabalíme už okolo polnoci, čaká nás totiž ráno o šiestej vstávanie a chalanov turistika, mňa bežky. Ráno zisťujem, že predpoveď nevyšla, napadlo totiž 20 čísiel. Takéto rána bývajú vždy ťažké, hlavne keď musíte ráno o siedmej vyraziť. Autom sa presúvame na Štrbské pleso, kde Štefan ešte vysvetľuje ich trasu. Samozrejme som sa stratil už na Popradskom plese, takže sa len orientačne pýtam na čas, kedy sa vrátia.

Odpoveď 6-8 hodín ma utvrdzuje v tom, že na tom 5km bežeckom okruhu nechám asi dušu. Prichádzam do areálu, kde patrím medzi prvých na mieste, zapnem bežky a začínam prvý okruh. Tak okolo desiatej dávam pauzu na čaj, lebo sa nejako vyjasnilo a samozrejme vyliezli aj bežkári, ktorí stáli na bežkách prvý krát. Tu by som chcel trošku apelovať na ľudí, ktorých nenapadlo trošku pouvažovať nad svojimi možnosťami a schopnosťami a vyberú sa na svoj prvý výlet rovno na najťažšiu trasu. A tak isto určite nie je najlepší nápad brať svoju drahú polovičku, ktorá prvý krát stojí na takých klzkých drevách, do prudších zjazdov a tvrdiť jej, že to stačí zplužiť. Teda samozrejme pokiaľ sa jej nechcete zbaviť, ale nato sú aj lepšie spôsoby. Keby ste si nevedeli poradiť, skúste sa mi ozvať, ja vám určite dám nejaký tip, ako odradiť ženu už prvou vetou, alebo keď tak tou druhou 😀 Nie nadarmo sú trasy, a nie len tie bežecké, ale aj turistické, cyklistické a všetky iné označené nejakou farbičkou, alebo inak podľa náročnosti. A tak isto nie je najlepšie plužiť vo dvojici vedľa seba, ono to potom nie je moc bezpečné.

O jedenástej zase padá hmla, takže všetci znova zalezú a ja sa vydávam na prázdny okruh.Občas po pamäti, občas podľa ďalšieho šialenca predo mnou, nabehávam ďalšie okruhy a o jednej sa znova schovám do stanu a dám si parádnu fazuľovú polievku.

Po odpočinku vyrážam znova, volám chalanom, ako sú na tom a už sa pomaly teším na večerný welness. Stretávame sa pri aute a ideme na obed do Žeruchy. Túto vedie skvelý slovenský biatlonista Pavol Hurajt a varia tu priam bravúrne. Ideme na byt, a hneď odtiaľ do tej vysnívanej sauny. Konečne sa prehrejeme po celom dni v zime. Miestami je tu priam horúco a človek stráca dych, a to nie len v saune. ***** obzrie ešte nejaké to tetovanie a o deviatej nás už vyhodia (meno som zámerne vynechal, pretože sa obávam, že kolegu by jeho polovička asi tiež vyhodila, ale z domu 😀 ). Vraciame sa na byt, kde nás už čaká Aďa a znova sa začína večerná rozprava. Po dni je však už každý vyčerpaný, a tak to balíme už o jedenástej. Ráno zase budíček o šiestej, a pomaly vyrážame znovu na Štrbské. Dnes idem s chalanmi aj ja turistikovať, takže konečne viem aj trasu. Začíname smer vodopád Skok, tam obúvame mačky a ideme hore na Capie pleso.

Cestou obchádzame pomník tragédie pádu vrtuľníku, a stretávame tu kolegu záchranárov, ktorý prišiel vyčistiť pamätník. Miestami je trochu ľadu, miestami mi trochu zviera ritku, ale vyjdem hore aj ja a tam sa točíme.

Nasleduje zostup dole, kde nás sprevádza ešte ďalšia skupinka turistov a zostupujeme na Štrbské. Tu sa už len rozdelíme do áut a valíme domov. Doma len vymením batohy, prezlečiem sa, a idem smer Brno, kde ma ráno o ôsmej čaká prvá prednáška z Terma. Uff.

Kto nebol môže banovať, kto bol tak môže spomínať, tak či onak dobrodružstvo je za nami a jediné a to najvzácnejšie čo nám ostalo sú spomienky na miesta a tváre, ktoré si so sebou budeme nosiť vždy v srdciach kamkoľvek pôjdeme.

 

Michal

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *